Sebeckosť, sebaláska a prečo sa (ne)obetovať vo vzťahoch?

Život rodičov detí so špeciálnymi potrebami býva často dosť náročný. Veľmi dobre si pamätám chvíle, keď som cítila, že už mám dosť a že je toho na mňa príliš veľa. Naša cesta životom s diagnózou Downov syndróm bola kľukatá a poriadne hrboľatá (viac sa dočítate v našom príbehu).

Prešla som si údolím vlastných strachov, prekonávaním starých vzorcov a predsudkov. Cesta to bola náročná, ale stála za to! Pretože ma priviedla na cestu POZNANIA v mnohých aspektoch môjho života. Či už to bolo v oblasti kvalitnej a zdravej stravy, výchovy vo viacerých jazykoch alebo vo vlastnom osobnostnom rozvoji.

A tak nedávno, práve sprche ma napadol námet ďalšieho článku, ktorý som pre Vás napísala. Myslím, že nastal čas, aby som ho s Vami zdieľala, lebo v priečinku rozpracovaných článkov bol pekne dlho :o) Nepovažujem sa za žiadneho „guru“ a ani „znalca“ v oblasti osobnostného rozvoja. Skôr som ten typ človeka, ktorý rád skúša nové veci a nejde jednoznačne s „hlavným“ prúdom.

Hlavné dôvody, prečo som sa odpojila od seba a prestala vnímať svoju dušu, sú čiastočne uvedené v tomto článku. Avšak súvisia aj s dnešnou témou – prečo sa neobedovať vo vzťahoch. Celá problematika súvisí, so vzorcami, ktoré som prevzala výchovou z vlastnej rodiny i okolia. Tieto „spôsoby správania“, v ktorých som vyrastala, som si začala postupne uvedomovať. Nehovorím, že všetky boli zlé. Moji rodičia robili vždy všetko najlepšie ako vedeli, a to kým som, som práve aj vďaka nim. Veľmi si ich za to vážim. Myslím si, že naše duše si vyberajú svojich rodičov, aby si v danom živote prežili lekcie, ktoré potrebujú prežiť.

A tak prišlo rozhodnutie zmeniť aj tento vzorec! Začala som klásť dôraz na svoj vnútorný hlas a na svoje potreby.

Hoci je môj vnútorný hlas ešte stále veľmi tichý, snažím sa mu správne porozumieť. Nevzdávam sa a život mi vždy ponúkne ďalšiu príležitosť, keď sa mi to nepodarí na prvýkrát. Je to dlhodobý proces, a tak je to správne. Ale teraz už k téme.

Obetovať sa pre iných – jeden z nefunkčných vzorcov

Celý život ma učili obetovať sa. Obetovať sa pre druhých (pre Krista, pre deti, pre rodičov, pre svojich blízkych, pre manžela, pre svoju rodinu…). Ten zoznam by mohol byť pokojne dlhší a každý z nás si tam vie doplniť to svoje. Som si istá, že mnohí z nás sme vyrastali v podobnom vzorci.

Spoločnosť i okolie to bežne očakávajú. Matka sa obetuje pre svoje deti, pre ich dobro a považuje sa to za normálne. Spoločnosť takéto správanie berie za samozrejmé. Zabúdame na seba a rozdávame sa pre iných… Už od detstva nás učia tento typ správania sa – všetko okolo nás je dôležitejšie ako my sami.

Ja sama som žila dlho podľa tohto vzorca, až som jedného dňa precitla. Uvedomila som si, že je to nefunkčný vzorec. Prečo? Odpoveď je jednoduchá:

Lebo nás učí byť závislými na iných ľuďoch. Lebo to najvyšší kaliber manipulácie s nami samotnými.

Teraz mnohí z Vás začnú v duchu oponovať. Hneď Vám vysvetlím ako to myslím. Spoločnosť, cirkev, ľudia okolo, rodina, priatelia, deti očakávajú, že sa budeme pre dobro iných obetovať, lebo sa to považuje za správne.

Bohužiaľ, ak to robíme, dostávame sa do pasce. Beháme ako taký škrečok v bubne a divíme sa, že sme unavení a vyčerpaní. Kým som žila v starom vzorci, ja sama som nebrala ohľad na seba. Deti a rodina boli pre mňa prvoradé. Pamätám si presne, deň keď som precitla a uvedomila si tento nefunkčný vzorec!

Chcela som svojím deťom pripraviť pekný deň a urobila som preto maximum. Naozaj nemali žiadne dôvody, ktoré by im „dovoľovali“ sa sťažovať. Išli sme na spoločný výlet a oni na miesto vďaky a radosti s prežitého spoločného času, boli nespokojné, ukričané a hádali sa medzi sebou. V zmysle svojich starých vzorcov, som spustila na nich: „Aké ste nevďačné deti! Vôbec si nič nevážite! Človek sa tu snaží a Vy sa správate takto!“

Obviňovala som ich z toho, že oni si moju snahu dostatočne nevážia, že sú nevďačné. Pritom som si vôbec nepoložila otázku, čo ich vedie k takému správaniu. Aké ich potreby neboli naplnené? A vonkoncom som sa nesprávala empaticky či s rešpektom k ich osobnosti.

A potom mi to došlo. Majú právo cítiť sa zle, ak sa tak momentálne cítia a nijako to nesúvisí so mnou. Môžu byť pravdivé vo svojich pocitoch a ja ako ich matka mám stáť pri nich a pomôcť im zvládať svoje emócie a nie ich obviňovať a očakávať vďačnosť. Možno toho bolo na nich veľa a možno cítili ten „môj“ tlak. A možno sa cítili byť zaviazaní voči mne a nechceli sa tak cítiť. Keď sa dieťa stane zmyslom života, je to pre neho príliš veľká „ťažoba“. Dokáže fungovať, ale postupne sa začne „dusiť“.  Dusí ho prílišná láska a starostlivosť. Na druhej strane v honbe za šťastím a blahom našich detí, často zabúdame na seba a svoje potreby. Dávame prednosť deťom pred svojimi potrebami a potom sa divíme, prečo sa nedokážu postarať samé o svoje vlastné potreby, keď vyrastú? A pritom budú kopírovať presne ten istý vzorec, ktorý sa naučili od nás.

Práve vtedy som si uvedomila, že idem sama proti sebe, ak robím niečo, čo nie je v súlade so mnou. Mali by sme veci robiť preto, že chceme. Nie preto, aby sme sa obetovali pre dobro iných. A mali by sme akceptovať pocity iných ľudí a nevzťahovať ich na seba. Ak tu chceme byť pre naše deti, musíme sa najskôr postarať o seba samého a byť v pohode. Len potom budeme mať kapacitu postarať sa o iných.

Očakávanie vďačnosti – úskalia obetovania sa

Ak slúžime iným na úkor seba, často takéto správanie vyústi do očakávania vďaky. Vďačnosť za to, že sme sa obetovali, že sme niekomu preukázali službu. „Veď sa mi to vráti. Raz mi to tie moje deti opätujú…“ myslíme si. Ale čo keď nie? Ako sa potom budete cítiť? Príde sklamanie, pocity nevďaku, znechutenie, možno pocity odmietnutia.

Práve túžba po uznaní a pozornosti je jednou so základných ľudských potrieb,ktorá sa skrýva za správaním ľudí, ktorí sa obetujú pre iných. V podstate sa sami dostávame do bludného kolečka, z ktorého nevieme vyjsť a narúša to naše vzťahy s najbližšími či širším okolím. Mnohí z Vás určite potvrdia, že neraz zažívali sklamanie či pocity nevďaku, ktoré v konečnom dôsledku narušili ich vzťahy z blízkymi.

Sebeckosť – čo to vlastne je?

Obetovanie súvisí s presvedčením, že starať sa o svoje dobro je nevhodné a dokonca vnímané okolím ako sebecké správanie. Často krát už v detstve sme obviňovaný zo sebectva, ak nehľadíme na blaho iných.

Láska je podmieňovaná, tým ako sa správame. „Ak budeš robiť to a to… budem ťa mať rád. Ak budeš dobré dievča a správať sa slušne, budem spokojný a nebudem sa hnevať.“ Koľkokrát sme vo svojom detstve počuli tieto alebo im podobné vety?

Aj nedávno som sedela na detskom ihrisku a pozorovala svoje deti ako sa hrajú. Prišiel tam deduško so svojou vnučkou. Zrazu som počula ako hovorí: „Pekne sa správaj! Inak sa budem hnevať!“ Vytvárame tlak na svoje deti či vnúčatá a prenášame na nich bremeno zodpovednosti za naše emócie. Myslíte si, že je to správne?

A tak krok za krôčikom sa prispôsobujeme želaniam a prianiam našich blízkych, aby sme zažili lásku. No na druhej strane sa krok za krokom vzďaľujeme od samých seba. A ani tá základná potreba – byť milovaný bezpodmienečne – sa nám v konečnom dôsledku nedostáva. A ak sa do toho všetkého, nevieme mať ani my sami radi… čuduj sa svete, že sme potom podráždení, unavení a vyčerpaní. Nemáme silu, kapacitu a ani energiu reagovať inak. A lásku, ktorú sme hľadali? Tú sme ani nedostali a ešte môžeme pociťovať strach alebo dokonca odmietnutie.

Ak sa správame sebecky, iných si nevšímame a väčšinou žijeme v strachu, bez pocitu dôvery, že bude o nás postarané, a preto sa zásobujeme hmotnými statkami, či podozrievame iných.

Sebaláska a naše základné potreby

Z okolia často počúvame: „Starať sa o iných je správne. Veď si musíme pomáhať!“ Áno mali by sme si pomáhať, ale nie na úkor seba. Vtedy to nefunguje. Ak to tak robíme, dostávame sa do stavu, kedy neberieme ohľad na potreby svojej duše a môžeme vyhorieť. Skôr či neskôr príde vyčerpanie a prejaví sa to i na našom fyzickom zdraví. My rodičia detí so špeciálnymi potrebami (detí s Downovým syndrómom alebo detí s kochleárnym implantátom) často čelíme zvýšeným nárokom v oblasti starostlivosti o naše výnimočné deti. Práve preto je dôležité, pravidelne si klásť otázku:

Čo potrebuje práve teraz moja duša? Čo potrebujem práve teraz ja sama? Ako sa cítim? Čo by mi urobilo radosť? Aká potreba sa skrýva za mojím správaním a pocitom?

Kto iný než Vy samotní by ste mali najlepšie vedieť, čo potrebujete? Čo je pre Vás dobré? Nenechávajte sebou manipulovať a rozhodovať za seba iných. Nedovoľte, aby Vás staré vzorce ovládali. Vyberajte si, ako sa chcete správať a robte to vedome. Dovoľte si byť občas nedokonalý, nezvládať to, poľaviť, oddýchnuť si… Veď každý vie, že robíme najlepšie ako vieme v danej chvíli.

Sebaláska práve pramení z pocitu dôvery, že všetko má určitý zmysel, poriadok a všetci sme vzájomne prepojený v jedno. Je to práve sebaláska, ktorá nás učí zastať si samých seba, vnímať svoje potreby, povedať nie, ak sa na to necítim, korigovať postoje k sebe i k ostatným. Je to práve sebaláska, ktorá nám pomáha robiť to, čo naozaj chceme a čo považujeme za dôležité. Ak sa k sebe správame s láskou, dokážeme sa tak správať aj k iným.

Keď máme naplnené svoje základné potreby a žijeme v súlade so sebou samým, až potom vieme pomáhať iným. Byť im nápomocný, byť kreatívny a žiť svoj život v láske k iným. Len vtedy máme energiu robiť, to čo nás baví. Len vtedy sme väčším prínosom nielen pre iných, ale i pre spoločnosť a v neposlednej rade i pre naše jedinečné „špeciálne“ deti.

Ako sa o seba starať s láskou?

Počuli ste už o tzv. „citovom konte“? S. R. Covey vo svojej knihe Sedem zvykov efektívnych ľudí o tom píše. Citové konto má každý z nás. Tak ako na bežný účet v banke môžete robiť vklady alebo výbery. Aj v medziľudských vzťahoch to funguje podobne.

Vkladom do Vášho citového konta sú práve tie malé drobnosti, keď:

  • strávite pekné chvíle so svojimi deťmi či manželom,
  • Vám v niečom pomôžu, ak ste o to požiadali a neočakávajú za to vďaku,
  • stoja pri Vás v čase životných skúšok,
  • sa spolu len tak smejete alebo zabávate,
  • keď robíte, čo Vás baví a máte z toho radosť…

Výbermi z citového konta sú potom také veci, ako napríklad, keď:

  • sa niekto s Vami háda,
  • kričí na Vás alebo Vám prejavuje agresiu a nerešpekt,
  • Vás kritizuje,
  • obviňuje,
  • Vás nepočúva či nechápe,
  • očakáva vďaku za preukázané služby,
  • sa na Vás hnevá,
  • nemá na Vás čas,
  • Vám nevenujete pozornosť, nevšíma si Vás,
  • nedokáže Vás oceniť alebo prejaviť Vám lásku…

Naše citové konto sa priebežne počas dňa mení a s ním aj naša schopnosť tolerovať niektoré veci viac alebo menej. Je dôležité, aby sme sa vzájomne starali o svoje citové kontá a zabezpečovali ich pravidelnú „údržbu“. Lebo práve, keď sa Vaše konto vyprázdni, Vaša schopnosť reagovať inak rapídne upadá. Ak je Vaše citové konto prázdne, ľahšie Vás prevalcujú vlastné pocity a emócie. Starajte sa o svoje citové konto i o konto svojich detí.

Ľudia vo svojej podstate naozaj prajú dobro iným a často robia veci s dobrým úmyslom. Ale zároveň pritom zabúdajú na samých seba. Ak nemáte „energiu“ a cítite sa vyčerpaní, mali by ste si dopriať oddychdobiť baterky. Lebo len vtedy budete mať kapacitu robiť veci inak, nie podvedome na základe naučených vzorcov.

Zapuďme myšlienku, že sa musíme obetovať. Najskôr sa postarajme o svoje topánky a potom o topánky ostatných. Neupadajme do ilúzie, že sa o nás postarajú iní. Len my sami sa dokážeme najlepšie o seba postarať. Keď nám samým nebude nič „chýbať“, dokážeme byť aj lepšie nápomocný iným i vlastným deťom. Pomáhať áno, ale nie na úkor seba. Obetovať sa v zmysle raz sa mi to vráti, je cesta do pekla.

Človek sa musí vyzbrojiť určitou dávkou asertivity a vedieť povedať niekedy NIE. Hlavne a práve vtedy, keď naozaj nemôžeme. Keď je naše citové konto prázdne. Keď my samotní nemáme na to kapacitu. Je dôležité si to priznať. Nie sme dokonalí a nikdy nebudeme, aj keď sa o to celý život usilujeme. Na druhej strane, neberme to ako výhovorku a ospravedlnenie, že nič v našom živote nemôžeme zmeniť. Buďme k sebe láskaví, ale i pravdiví.

Zdravá sebaláska – je prejavom vyspelej osobnosti a základom dobrých medziľudských vzťahov. Nikto iný sa o Vás nepostará lepšie ako Vy sami. Naučme to seba i svoje výnimočné deti svojím vlastným príkladom.

Aj Vaše deti uvidia, či sa správate k sebe s rešpektom. Ak áno, učíte ich, ako sa majú oni správať s rešpektom k sebe i iným. Dostanú lekciu od Vás priamo v praxi. A to sú najcennejšie lekcie.

Matka Tereza a jej životný príbeh

Na záver len dodám, že ešte zo svojich tínedžerských čias si pamätám filmové spracovanie o Matke Tereze z Kalkaty. V tom filme od vyčerpania, musela prestať pomáhať na určitú dobu, pretože skolabovala. Pýtala sa: „Bože, prečo?? Veď ja chcem pomáhať iným? Chcem konať dobro. Robím to pre teba Bože!“

Na osobnej skúsenosti si vyskúšala, že obetovanie nefunguje, pretože vtedy sa nestaráme o vlastné dobro a svoje základné potreby. Potom, čo jej telo i duša dali jasne najavo, že to prešvihla, dostala najdôležitejšiu lekciu života. Ak chcem pomáhať iným, najskôr sa musím pravidelne starať o samého seba. Pretože len vtedy budeme mať silu veci meniť a napredovať.

Ako si dobíjať baterky?

Hoci som pre Vás už napísala jeden článok, kde sa venujem problematike dobíjania bateriek, rozhodla som sa doplniť túto tému aj v tomto článku, pretože pre sebalásku je to veľmi dôležité.

  • Urobte si relaxačný deň len pre seba – doprajte si kúpeľ, masku, krásne voňavé oleje, prečítajte knihu, dajte dobré raňajky či obed, choďte na prechádzku, stretnite sa s kamarátkami.
  • Vytvorte si zoznam vecí, ktoré Vás dobíjajú energiou a začlente ich do svojho každodenného života – začať deň kvalitnými raňajkami, naolejovať si celé telo vonnými olejmi, dopriať si polhodinku pred spaním na dobrú knihu…
  • Pripravte si „záchranné“ niečo – keď sa dostanete do vypätej situácie, čo Vám rýchlo pripomenie, ako sa chcete správať, cítiť – môže to byť obľúbený krém, pesnička, šperk, hodinky, čokoľvek, čo máte často so sebou a je to spojené s pozitívnymi emóciami. Umožní Vám to zastaviť sa.  Je dobré povedať druhej strane: „Teraz nemôžem. Som príliš rozrušená. Mohla by som povedať niečo, čo by ma mrzelo.“ Odíďte zo situácie a vráťte sa k danej situácii neskôr. Táto zázračná forlmulka sa dá použiť aj voči deťom. Určujete si ňou hranicu.
  • Informujte svojich blízkych, kedy chcete čas iba pre seba. Aj deti to dokážu pochopiť. Dovoľte si oddychovať a kľudne aj nič nerobiť, ak to potrebujete.
  • Robte čokoľvek, čo Vám prinesie radosť a pocit uspokojenia – zatancujte si pri obľúbenej pesničke, zahrajte na klavír, namaľujte obraz, zložte básničku, zaspievajte v sprche.

  • Každé ráno pred zrkadlom si povedzte niečo pekné, čo by ste chceli počuť. Usmievajte sa na seba v zrkadle, povedzte si vtip. Pozdravte svoje ja a usmejte sa naň.
  • Naučte sa ďakovať za to, čo máte. Každý deň si nájdite minimálne 3 veci, za ktoré môžete poďakovať.
  • Všímajte si pozitívne veci – pozerajte na situácie z tej lepšej stránky. Hľadajte vždy niečo pozitívne aj v zdanlivo negatívnych situáciách.
  • Oceňujte seba i iných ľudí – všímajte si, čo ste urobili dobré a opíšte to – to je správne oceňovanie. Nehodnoťte osobu aj jej vlastnosti. Popisujte činnosti.
  • Nevrhajte sa do veľkých vecí v maličkostiach je krása. Začnite s tými drobnosťami a krôčik po krôčiku sa dostanete k Vášmu cieľu.
  • Nevzdávajte sa – dôležitá je cesta, nie cieľ. Život Vám dá vždy novú šancu, ak sa to na prvý, druhýkrát… nepodarí.
  • Ukončite a nepodporujte vzťahy, ktoré Vás oberajú o energiu. Odstrihnite, prípadne obmedzte stretávanie s ľuďmi, ktorí z Vášho citového konta iba vyberajú a nič do neho nevkladajú.
  • Starajte sa o svoje vlastné citové konto a pravidelne si ho dopĺňajte. Udržiavajte vzťahy, ktoré sú pre Vás prínosné a cítite sa v nich dobre. Robte si pravidelne radosť.

Takže nechajme spasiteľský syndróm bokom, začnime sa s láskou starať o seba, akoby to bol náš najväčší poklad. Tešme sa zo života TU a TERAZ. Naučme naše výnimočné deti ako sa mať rád svojím vlastným príkladom.

"Som nevyliečiteľná optimistka a mama troch výnimočných detí. Vďaka osobným skúsenostiam s výchovou dieťaťa s Downovým syndrómom v prostredí dvoch materinských jazykov som sa rozhodla inšpirovať rodičov detí s jedným chromozómom navyše, aby vykročili na cestu k radostnému, spokojnému a plnohodnotnému životu pomocou kvalitnej stravy a komunikácie s porozumením." Viac sa o mne dozviete v sekcii Môj príbeh
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobné údaje budú použité iba pre účely spracovávanie tohto komentára. Zásady spracovávania osobných údajov