Tento týždeň sme mali Sviatok všetkých svätých a spomínali sme si aj na našich zosnulých. Na hroboch sa to hemžilo mnohými ľuďmi, vencami a zapálenými sviečkami. Deti mali prázdniny, dospelí dovolenky.

Som vďačná, že moji rodičia ešte žijú a teším sa z ich prítomnosti nielen ja, ale najmä moje tri výnimočné deti. Keď sme boli na hroboch mojich starých rodičov, napadla ma myšlienka.

Zamýšľali ste sa niekedy nad tým, prečo starí rodičia majú akosi “viac” lásky pre svoje vnúčatá než dokázali prejaviť svojim vlastným deťom?

Viac lásky pre vnúčatá či vlastné deti?

Zo začiatku (kým som reagovala z pozície zraneného dieťaťa, ktoré nedostalo, to čo potrebovalo) ma vždy pichlo pri srdci, keď sa moja mama pýtala najskôr na moje deti vždy, keď som jej telefonovala. „Už dlho som nevidela tvoje deti. Chýbajú mi,“ zvykne hovoriť.

Dlho som v sebe bojovala s pocitmi, že nie som dosť dôležitá pre svoju mamu. S pocitmi nedostatku ohľadne jej prejavov lásky voči mne. Kým som mala v sebe pochované zranenie – uviaznutú emóciu v tele, tak takéto maličkosti ma dokázali poriadne emočne „rozhodiť.“

Možno to máš podobne ako ja kedysi. Možno aj ty po víkende s rodinou, prídeš viac unavená a rozbitá ako vyživená. Ono sa to stáva. Pri rodinných stretnutiach často vyjdú na povrch vnútorné zranenia.

No keď začneme pracovať na sebe, meniť svoje vzorce správania a presvedčenia, posúvať svoje vedomie, starať sa o svoje vlastné vnútorné dieťa, potom dokážeme zostať vo svojom strede aj počas rodinných stretnutí – bez toho, aby dochádzalo k zbytočne emočne nepríjemným situáciám.

Aj ja sa snažím každým dňom posúvať seba, aby som žila viac v súlade a aby ma už takéto situácie nezraňovali. Pretože, keď ma takéto veci prestanú zraňovať, mám priestor tešiť sa z lásky, ktorú prejavuje moja mama mojim deťom.

Starí rodičia sú dôležitou súčasťou našich detí, tak im neodopierajme stretnutia s nimi, ak ich ešte majú… A vôbec nevadí, že často starí rodičia robia veci inak, ako by sme my chceli či si priali. To, čo je skutočne dôležité je vzťah, ktorý vzájomne majú. A ten môže byť o mnoho lepší s vnúčatami ako ho majú s vlastnými deťmi.

Dokážeš si uctiť múdrosť svojich predkov?

No potom sú tu aj deti, ktoré už starých rodičov nemajú, lebo už nežijú. Prípadne sú tu starí rodičia, ktorí nevidia svoje vnúčatá ani počas týchto sviatkov, lebo s nimi neudržiavajú vlastné deti kontakt.

Moje deti napríklad nikdy nevideli svoju starkú – Omu Marianne. Zomrela náhle, krátko predtým, ako som sa ja vydala a mala deti. Takže svoje vnúčatá nikdy nezažila a oni nezažili ju. A preto je dobré zostať v spojení s predkami, ktorí tu už nie sú s nami, viac krát do roka, nielen počas sviatku Pamiatky zosnulých.

Rodová línia, z ktorej pochádzame nám so sebou prináša mnoho darov i výziev. Je na nás, aký postoj zachováme k svojim predkom – či si dokážeme uctiť ich múdrosť a zároveň si zachovať vlastnú integritu, celistvosť a výnimočnosť, tak aby sme nerobili tie isté chyby, ale kráčali vlastnou cestou.

Aj týmto článkom ťa vyzývam k zamysleniu, čo si chceš ponechať zo svojej rodovej línie a čoho sa chceš vzdať? Aké vlastnosti môžeš využiť a zužitkovať vo svojom živote a ktoré práve naopak už u seba nepotrebuješ?

Ja som si napríklad z rodovej línie svojej mamy zobrala vnútornú silu a odhodlanie vytrvať. Zo strany svojho otca zase ochotu sa nevzdávať.

Čo už vo svojom živote nepotrebujem? Rozpúšťam staré zranenia prameniace zo života počas vojny – „tvrdosť“, ktorú v sebe ženy vtedy mali. Do svojho života namiesto toho pozývam viac jemnosti a súcitu. Pocit „som na všetko sama“ nahrádzam dôverou, že bude o mňa postarané, tak ako o vtáčiky na nebi či o stromy v lese.

Zo strany mužov, prepúšťam vyhranené názory a zarytosť v nich. Vo svojom živote si uvedomujem, že každý z nás má vlastné vnímanie reality a že je to tak v poriadku. Biť sa za tú vlastnú pravdu, nie je vždy riešenie. Občas je prínosné, naučiť sa skutočne počúvať druhú stranu, pochopiť jej vnímanie sveta a prijať ju takú, aká je.

Omu Marianne som už ani ja nestretla za jej života. Bola som len na jej pohrebe, krátko predtým ako si jej syn bral mňa. Bola spopolnená a je popol uložený do lesného cintorína. Bola som v tom lese raz. Je to chránený les. Všetky peniaze z takýchto lesných pohrebov, idú na obnovu a ochranu lesa. Žiadne vence, žiadne náhrobné kamene, žiadne honosné hroby, žiadne plasty… čo najmenší zásah do prírody. Len maličká tabuľka s menom. To je všetko!

Keď zomriem, tak…

Od vtedy sebe nesiem túžbu, že keď raz ja zomriem, aj ja chcem byť spopolnená a uložená len tak niekde do lesa, do prírody – odtiaľ som vzišla a tam sa chcem vrátiť. Už teraz všetkým hovorím a pripravujem na to, že keď raz zomriem, nechcem žiadne plastové vence, ani hrob, na ktorom ma budú oplakávať.

Chcem, aby sa ľudia zišli, sadili stromčeky a oslávili život i smrť, pospomínali na všetky moje „počiny“ aj „prehrešky“ či „nedokonalosti“ a s láskou v srdci ma prepustili na druhý svet.

Ako to máš ty? Uvažovala si na vlastnou smrťou? Nad spôsobmi, akými chceš zomrieť? Čo zostane v srdciach ľudí po tvojom odchode? Možno práve dnes, pri čítaní tohto článku sa môžeš na chvíľu zastaviť a odpovedať si na tieto otázky.

Ja som sa so smrťou stretla vo svojom živote mnohokrát a stretnutie s ňom ma naučilo:

Každý deň žiť naplno, s radosťou a s tými, ktorých milujem.

To je môj životný cieľ.

Vymeniť strach za lásku.

Nežiť vo vnútornom väzení vlastných presvedčení a v zajatí vlastných strachov, ale s odvahou kráčať životom, s dôverou prijímať výzvy, ktoré so sebou prináša a žiť s radosťou tu a teraz v kruhu mojich najbližších, ktorých milujem najlepšie ako viem.

Smrť a zrodenie

SMRŤ je súčasťou života. Koľkokrát ste túto vetu počuli, ale i tak vnútorne cítite odpor – protitlak, rezistenciu? Na Vašom tele pri slove smrť pociťujete zimomriavky, pichne Vás pri srdci, zovrie Vám žalúdok… To sú bežné prejavy väčšiny ľudí, ktorí neprešli iniciáciou vlastnej smrti.

Práve v období „dušičiek“ – ako ľudovo hovoríme sviatku Všetkých svätých či Pamiatke zosnulých  – smrť, strata blízkeho, strach z opustenia – veľmi udierajú na naše slabé miesta.

A to bola moja motivácia. To bolo moje PREČO som sa rozhodla, že vytvorím pre Vás bezpečný a láskyplný priestor, v ktorom sa budete môcť ponoriť do témy smrti i zrodenia.

Počas cca 1,5 – 2 hodín Vás prevediem jemným procesom, v ktorom si na jednej strane dovolíte svoju zraniteľnosť a na druhej strane, nepôjdeme do žiadnych drám ani bolestivých spomienok. Využijeme pritom múdrosť Vášho tela, silu nadvedomia i potvedomia a budeme pracovať na energetickej úrovni.

V priebehu procesu zosúladíme tvoje telo, myseľ aj dušu. Rozpustíme všetko, čo nás zaťažuje. Lebo len keď si pripustíme, že nás niečo zraňuje a dovolíme si to pustiť, nepotláčať to, neschovávať sa pred tým za vlastný „pancier“… Len vtedy to môžeme prepustiť s láskou, tak aby nás to už viac neovplyvňovalo.

Workshop Smrť a Zrodenie je tu pre teba, aby si v bezpečnom a láskyplnom kruhu mohla vytvoriť SPOJENIE so životom aj smrťou. Lebo len keď toto spojenie precítiš, prežiješ, dokážeš sa uvoľniť do života a nežiť zo svojich minulých zranení. Pôjde o veľmi jemný a láskavý proces, ktorým ťa prevediem. Spoločne vytvoríme nádherný priestor na transformáciu v úzkom kruhu buď na živo alebo online cez ZOOM, podľa toho, ktorý termín či forma workshopu ti viac vyhovuje.

Spojíme sa s múdrosťou tvojho tela a transformujeme to, čo ti už neslúži v téme smrti a zrodenia. Prepustíme všetko, čo ťa limituje, aby si sa mohla otvoriť SPOJENIU s vlastným životom.

Chceš vedieť viac? Všetky potrebné informácie nájdeš priamo tu>>>.