Ako spolu súvisí čas pre seba a vydarený deň v prírode?

Moja duša zatúžila po tom, aby som si konečne vyhradila čas iba pre ňu. Poslúchla som volanie svojho srdca a bol z toho príjemný deň.

Ako často si doprajete čas iba pre seba?

Čím si dobíjate baterky? Máte vytvorený zoznam vecí, ktoré Vás dobíjajú energiou? Odporúčam si taký zoznam vytvoriť a pravidelne s ním pracovať. U mňa funguje pobyt v prírode alebo horúci kúpeľ. Veľmi často, keď potrebujem načerpať energiu, som unavená, vyčerpaná a na dne utekám do prírody. Niekedy je to prechádzka, inokedy turistika či joga v prírode.

Keď má človek rodinu – 3 deti a prácu, je dosť ťažké vyhradiť si čas iba pre seba a PRAVIDELNE si dobíjať energiu. Priznávam, nie vždy v minulosti sa mi darilo „vytrhnúť sa“ z povinností a dopriať si ten luxus. Avšak uvedomila som si, že bez tohto „luxusu“ sa správam ako vystresovaná, vyčerpaná dračica a nie ako milujúca matka.

Preto som si dala záväzok od minulého leta, že sa budem snažiť pravidelne si dobíjať baterky a budem si na to dávať pozor.

  • Keď som unavená, dovolím si oddychovať.
  • Keď potrebujem byť sama, odídem do takej časti domu, kde môžem byť sama alebo vyrazím do prírody.
  • Dám si horúci, relaxačný kúpeľ.
  • Prečítam dobrú knihu, vypočujem obľúbenú reláciu
  • Zatancujem alebo pozriem obľúbený film.
  • Urobím relaxačný deň – zájdem na masáž…

Pre nastolenie rovnováhy a udržanie vlastnej pohody, je to nevyhnutnosť a luxus, ktorý si chcem dovoliť. Sú dni, keď sa mi darí lepšie a sú dni, keď sa mi darí horšie.

Tri hodiny IBA pre seba

Tentokrát sa mi to darilo lepšie. Už niekoľko dní svietilo krásne slniečko, hoci ráno sa teploty pohybovali iba okolo nuly. Tento rok sa Apríl vyznačuje kolísajúcimi teplotami od -2C až po 20C cez deň. Po rannom „šalobínci“ s deťmi, som sa okolo desiatej vydala na prechádzku.

Dostala som vnuknutie, že si nemám brať mobil. Povedala som si, že sa budem správať, podľa toho ako to budem cítiť a riadiť sa svojím telom a pocitmi. Že zostanem tak dlho, ako budem potrebovať a vrátim sa, keď to budem cítiť. Dopriala som si dostatok ČASU a žiadne ponáhľanie sa niekam… Bola som veľmi prekvapená, keď som sa vrátila o pol druhej domov. Vôbec sa mi nezdalo, že som bola tak dlho preč.

Rozhodla som sa ísť na svoje obľúbené miesto. Cestou mi v hlave vírili rôzne myšlienky, ale moju pozornosť upútali „petrové kľúče“ – prvosienky. Začala som ich zbierať. Moje telo ma úplne ťahalo za nimi. Poddala som sa tomu. Také malé rozhodnutie a také krásne veci i miesta sa mi odkryli.

Vybehnutie zo zabehnutých koľají ma priviedlo na krásne, nepoznané miesta

Kvetinky ma zaviedli na miesta a chodníčky, po ktorých som sa nikdy pred tým nevydala. Žasla som nad tým, koľko krásnych liečivých byliniek tu rastie.

V oblastí byliniek som nováčik, ale akosi ma to prirodzene k ním ťahá. Aj v rodine sme mali tetu bylinkárku z ockovej strany. Možno som bola v minulých životoch „tetkou bylinkárkou“. Vždy som v rozprávkach mala rada tieto úžasné, milé stvorenia – babičky, ktoré svojimi bylinkami vyliečia telo i dušu :o))

Divoko rastúca mäta rozvoniavala široko ďaleko.

Začala som si všímať, či nenájdem niekde zádušnik brečtanovitý. Krásne vonia ako mäta alebo materina dúška, ale dá sa ľahko zameniť s inou bylinkou, ktorá vonia skôr korenisto. A fakt, ako prvú som našla práve tú korenistú. Až potom sa mi ukázal zádušnik. Začala som si uvedomovať ako moje telo rýchlejšie vibruje, ako sa teší a vychutnávala som si to.

Otužovanie v potoku

Cestou na svoje obľúbené miesto som išla popri rieke. Veľmi som túžila skočiť do toho vodopádu a okúpať sa v tej studenej vode. Ale neodvážila som sa. Možno na budúce… Mala som potrebu zmyť so seba všetky tie staré hriechy a narodiť sa do nového života. Nakoniec som si len namočila nohy a cítila, ako sa mi v nich po tej ľadovej vode úplne rozprúdila krv. Viac som si pri chôdzi začala uvedomovať každý jeden krok a našľapovanie na špičky. Kráčať TU a TERAZ.

Relax, oddych a krásne výhľady

Potom som sa vybrala na svoje miesto, vystavila sa slnečným lúčom v celej svojej prirodzenosti a oddychovala. To som potrebovala. Oddychovať, nechať na seba svietiť slniečko, nesledovať čas a dobíjať si baterky. Napísala som pár riadkov, urobila pár jogových póz, ale cvičiť sa mi tentokrát moc nechcelo.

Sedela som na svojom obľúbenom mieste a vychutnávala si tie výhľady a okolitú krásu. Zrazu okolo mňa prebehlo stádo srniek… Akoby som tam ani nebola. Bolo to super a cestou späť sa mi o mnoho ľahšie kráčalo. Telo i duša boli pokojnejšie, radostnejšie a naplnenejšie.

Po príchode domov, som dala sušiť nazbierané bylinky a pokračovala vo svojom „flow“. Prepadla ma ďalšia túžba: Vrátiť sa na to miesto k rieke s deťmi a urobiť si tam piknik.

Posedenie pri rieke

Prečo nie? A hoci aj hneď. Moje deti milujú pikniky v prírode. Hneď súhlasili. Keď sme žili ešte vo Švédsku, často tam ľudia vybehli von za slniečkom, aj keď bolo chladno, rozbalili si svoje piknikové deky a tešili sa z pobytu v prírode. Zabalila som zdravú svačinku. Sadli sme na bicykle, odrážadlo a pustili sa na novo objavené miesto.

Olinku som viezla ja na sedadle, Sofia bola na bicykli a Max na odrážadle. Celou cestou tam, sa vypytoval kedy tam už konečne budeme. Hundral, nechcelo sa mu. Bolo to mierne do kopca, ale naozaj len mierne. Dostali sme sa do lesa, ale chodníček sa mi stratil. Ktorý to bol? Chvíľu sme „blúdili“ lesom.

Stres a panika na začiatku

Sofia vybuchla do plaču, lebo spadla a „zase“ si roztrhla legíny. S kľudom jej odpovedám, že je to ok, že sa zašijú. Ukľudnila sa. Vzápätí Max spadol a oškrel si ruku. Spustil strašný vzlykot. Bežím k nemu, čistím mu ranu a ukľudňujem v poradí už druhé dieťa: „Veľmi to bolí…,“ hovorím empaticky. „Áno,“vzlyká Max. Po chvíli sa upokojí a dodáva, že on už chce piknikovať.

Deti nechávam stáť na malej lesnej cestičke a sama sa vydávam hľadať chodníček. Našla som ho… Odparkovali sme bicykle, preskočili malý potôčik a boli sme tam.

Staré pranostiky – sú ešte aktuálne?

Zurčiaci potok. Spev vtáčikov… Deti si automaticky začali zobúvať topánky, zobliekať ponožky a šup do vody… Ale mohli by ste namietať! Aj môj zdravý rozum chcel namietať. Hlboko vo mne sa ozve otcov hlas: „V mesiacoch, ktoré majú „r“ sa nekúpeme“. Poznáte to z detstva? Je apríl a „r“ tam určite je. Olinka a Max majú soplíky. Ale na druhej strane, počasie vtedy bolo úplne iné ako je teraz. Všetko sa posúva a aj staré príslovia by sa zišlo aktualizovať. Trochu otužovania im nezaškodí…

Však minulý rok sme sa v septembri ešte kúpali na priehrade. Turisti už boli preč, bolo úplne prázdno a my sme si mohli vychutnávať miesto iba pre seba.

Hry v prírode

Kamienky, deka, piknik… Po malej svačinke sa deti úplne oddali hre a zábave. Max si síce dal dole ponožky i topánky, ale jemu moc chodiť po špicatých kamienkoch nevoňalo, ani do vody sa mu nechcelo ísť. Zato dievčatá si to užívali plnými dúškami. Dohodli sme sa, že vždy vojdu do vody na chvíľku a keď budú cítiť, že je im chladno, vyjdu von a na kamienkoch sa zohrejú.

Najskôr sa hrali každý za seba. Max jedol na deke, chvíľu sme si stavali z kamienkov veže až bol pripravený ísť sa hrať. Dobil baterky, energiu a jeho nálada bola hneď lepšia. Začali so Sofiou hádzať drevo do rieky a bežali za ním po prúde rieky….

Potom našli nejaký starý krúžok. Mala som so sebou lano. Pýtate sa prečo? Pretože môj syn pred odchodom trval na tom, aby som ho z domu zobrala. Tak som im ho ponúkla a mali ďalšiu hračku. Lanom s krúžkom chytali ďalšie konáre po prúde rieky, ťahali ich hore-dole… Vo finále hádzali veľké kamene do hlbokej vody. Objavili miesto, kde je voda skutočne hlboká a tam ich hádzali so všetkou silou. Páčilo sa im ako voda špliecha na okolo.

Medzi tým Olinke bolo chladno. Zmočila sa trochu viac, ako chcela. Zabalila som ju do deky. Dala jej svoju mikinu, aby sa zohriala. Spolu sme šantili na deke, mazlili sa a smiali, kým tí dvaja šantili s konármi. Keď jej už bolo fajn a sama uznala, že už do vody nepôjde, obula si ponožky i topánky a vybehla za tými dvoma.

Mali z hádzania veľkých kameňov takú srandu, že som ich nevedela dostať domov. Pred odchodom sme ešte zachraňovali novo-starú hračku – krúžok na špagáte, lebo im takmer odplával po vode a vydali sme sa naspäť. Cestou späť domov Max trielil ako tryskáč, nebolo po únave ani stopy, mal z toho náramnú radosť.

Hoci už vie bicyklovať, ešte nevie sám nasadať na bicykel a na bicykli jazdí opatrnejšie. Na odrážadle je majster a rýchly ako drak. Počkal na nás. Vie, že nemôže ísť sám na cestu a cestu lesom si pamätal. Sofia trielila za ním a neskôr sme ich dobehli aj my dve s Olinkou. „Mami, to bol super výlet,“ zahlásil Max, keď sme prišli domov.

Áno, nechcelo sa mu a vypadalo to desivo na začiatku, ale nakoniec to bol super deň. A práve preto, že som si dovolila nabiť baterky, dokázala som konať ako rešpektujúca matka aj v stresujúcej situácii a nie ako vystresovaná dračica.

Takýmito dňami prispievame svojím deťom do citového konta, ktoré môžeme využiť v časoch, keď sme zanedbali starostlivosť o naše vnútorné dieťa a nedopriali si čas na vlastný oddych a dobíjanie energie.

"Som nevyliečiteľná optimistka a mama troch výnimočných detí. Vďaka osobným skúsenostiam s výchovou dieťaťa s Downovým syndrómom v prostredí dvoch materinských jazykov som sa rozhodla inšpirovať rodičov detí s jedným chromozómom navyše, aby vykročili na cestu k radostnému, spokojnému a plnohodnotnému životu pomocou kvalitnej stravy a komunikácie s porozumením." Viac sa o mne dozviete v sekcii Môj príbeh
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobné údaje budú použité iba pre účely spracovávanie tohto komentára. Zásady spracovávania osobných údajov