O autorke...

"Vďaka osobným skúsenostiam s výchovou dieťaťa s Downovým syndrómom v prostredí dvoch materinských jazykov som sa rozhodla inšpirovať rodičov detí s jedným chromozómom navyše, aby vykročili na cestu POZNANIA k spokojnému, radostnému a plnohodnotnému životu svojich ratolestí."

Zázraky sa stávajú,

ak máme ODVAHU uveriť

Pozerám dnes do tých nádherných modrých, šibalských očí a neviem si predstaviť, že by tu NEBOLI. Je krásny, šťastný a zdravý. Keď nás ľudia stretávajú na ulici, milo sa mu prihovárajú. Dievčatá na autobusovej zastávke ho objímajú od radosti, že sa s ním stretli. „Ten Váš chlapček je úžasný?“ hovorí mi pani na obecnom úrade.

A môj syn sa s ľuďmi na ulici veľmi rád rozpráva. Pýta sa ich úprimne a spontánne: „Čo robíš? Kam ideš? Prečo to robíš?“ A oni mu trpezlivo, niekedy s pobavením, odpovedajú a usmievajú sa.

Cítim hlboký pocit uspokojenia a naplnenia.
Zvládli sme to. Uspela som v ťažkej životnej skúške.

Mám zdravé a šťastné dieťa, ktoré milujem najviac na svete. Teším sa z jeho úspechov. Viem, že som urobila všetko, čo som mohla, aby to tak bolo. Spoločne sme to dokázali. Môj syn je JEDINEČNÝ a som na to patrične hrdá.
Vytrvalo, trpezlivo, krôčik za krôčikom idem za svojím cieľom - zabezpečiť svojmu synovi plnohodnotný, radostný život a možnosť začleniť sa do spoločnosti.

Prijali a akceptovali ho deti v materskej škôlke,

neskôr deti v škole, deti z ulice či občania obce,

v ktorej žijeme.

Dnes viem a vďaka môjmu synovi si to každý deň uvedomujem, čo znamená MILOVAŤ bez podmienok s REŠPEKTOM k jeho individualite a jedinečnosti. Milovať TU a TERAZ, lebo všetko ostatné je nepodstatné. Dnes viem, že sa oplatí nevzdávať a hľadať RIEŠENIA.

Dnes viem, že SLOBODA je to, čo sa nám odohráva v mysli. MY SAMI si určujeme hranice toho, čo sa dá a nedá. Viem, že ZÁZRAKY sa stávajú. A mne sa taký stal.

Môj syn sa uzdravil z NEVYLIEČITEĽNEJ choroby.

Nikdy by som nepredpokladala, že život s dieťaťom s Downovým syndrómom ma privedie na cestu, ktorá od základov zmení naše stravovacie návyky. Kvalitná strava sa stala kľúčom k zlepšeniu zdravotného stavu i spokojnosti môjho syna.

Môj syn napriek neblahým prognózam lekárov a rôznych špecialistov, hovorí plynule dvoma jazykmi: slovensky a nemecky. Je obľúbený v kolektíve detí, je plne začlenený do spoločnosti. Dnes viem, že je tu, aby svetu dokázal, že ľudia s Downovým syndrómom majú ZMYSEL na tomto svete a nie sú „omylom“ prírody.

Na ceste za svojím cieľom som uverila myšlienke. Rozhodla som sa ju naplniť a nezastavila som sa, kým sme sa tam nedostali. Bola to VIERA, ROZHODNUTIE a VYTRVALOSŤ, ktoré nás doviedli tam, kde sme dnes.

Ale kedysi to tak nebolo...

Prešla som si údolím temnoty vlastných strachov a predsudkov. Trpela som nedostatkom informácií na tému Downov syndróm. Prekonať najväčšiu životnú skúšku, akú som kedy zažila, nebolo ľahké. A nebola to jedna skúška, bolo ich hneď niekoľko. Akoby sa s nimi roztrhlo vrece.

V roku 2011 som po druhýkrát otehotnela. S manželom Nemcom a prvorodenou dcérou sme sa rozhodli presťahovať zo Švédska na Slovensko. „ŽIVOT“ mal s nami však iné plány ako sme očakávali. A tak sa stalo, že vplyvom všetkých okolností už som prešvihla krvné testy na vrodené vady.

Tehotenstvo prebiehalo super, cítila som sa skvele. Prišiel čas pôrodu. A náš život sa v priebehu pár hodín otočil o 360 stupňov. Ťažká životná situácia nás vytrhla zo šťastného, každodenného života. Nebol čas na žiadnu psychickú prípravu. Bolo to ako zlý sen. Prečo sa to stalo práve mne? Prečo práve my? Pomyselné vrece s nešťastím sa roztrhlo... A náš život v novom domove nebol taký idylický, ako sme si naplánovali.

Namiesto radosti z nového života,
sme prežívali dni plné smútku, beznádeje a

boja o prežitie.

  • neplánovaný pôrod doma,
  • boj o život vytúženého dieťaťa,
  • oživovanie počas pôrodu,
  • prevoz do nemocnice a chaos na nemocničnej sále,
  • Downov syndróm, antibiotiká, lieky, rôzne vyšetrenia,
  • znížená imunita, častá chorobnosť,
  • potravinové intolerancie, bezlepková diéta...

Diagnóza Downov syndróm znela ako „KLIATBA“ na celý život. Cítili sme sa, ako by nás práve niekto popravil. Odťal nám hlavu a zostalo veľké prázdno, neistota, nezodpovedané otázky, samota, beznádej a bezmocnosť.

A život neprestával: najskôr katastrofické scenáre zo strany lekárskeho personálu, následne stredne ťažká porucha sluchu, neskoro zistená srdcová vada, pobyty v nemocniciach, návštevy rôznych špecialistov, úradníkov... STRES bol náš každodenný chlieb. Keď náš syn mal takmer rok, diagnóza pľúcna hypertenzia, zabila posledný klinec do rakvy. „Váš syn sa nedožije 7 rokov“, to bola prognóza lekára v detskom kardiocentre v Bratislave.

Položilo nás to oboch. Už sme nevládali bojovať, snažiť sa... HLBŠIE PADNÚŤ SA UŽ NEDALO. 

Starostlivosť o prvorodenú takmer dvojročnú dcérku, pobyty v nemocniciach, chod domácnosti, boj o prežitie nášho druhorodeného syna. Ovplyvnilo to náš manželský život. Každý z nás sa s tým vysporiadal inak, po svojom. Muž sa tým trápil a ja som si to nepripúšťala, nemohla som. Ešte stále sme boli na žive a museli sme PREŽIŤ.

A kdesi tam, na tom najväčšom dne som sa ROZHODLA. Nevzdám sa. Môj syn bude zdravý. UVERILA som, že to zvládnem a nájdem RIEŠENIE! Nech to stojí, čo to stojí. My to spolu dokážeme!

Obdobie temna bolo dlhé. Ale všetko má svoj koniec a začiatok. A aby niečo nové mohlo prísť, musí niečo staré odísť. Rozhodla som sa konať. Ísť do akcie.

Zobrala som život svojho dieťaťa

do vlastných rúk.

Vzhľadom na fakt, že som rozprávala plynule anglicky, začala som hľadať informácie aj v iných zdrojoch, pretože na slovenskom trhu bolo toho veľmi málo. Čítala som knihy, hľadala informácie na internete, zahraničných fórach. Surfovala som netom po nociach, keď už všetci spali. Hľadala ľudí a skúsenosti od iných, aby som našla východisko z našej situácie.

Veľmi ťažko som znášala, že človek sa nemal na koho obrátiť. Že lekári nám často dávali nesprávne, mylné informácie. Alebo neboli dostatočne empatický, nevedeli si predstaviť, čím všetkým my ako rodičia prechádzame. Informovali nás málo, bez empatie a porozumenia alebo vôbec.

Potrebovala som poradiť od ľudí v podobnej situácií, ktorí si prešli podobnou skúsenosťou.

 

Potrebovala som nádej, že to bude lepšie a že nie sme v tom sami.

Proces to bol ťažký. Učila som sa na vlastných chybách a omyloch. Trvalo to ďalšie tri až štyri roky, kým sme začali mať viditeľné výsledky a náš život sa začal posúvať do iných sfér.

Zdravotný stav môjho syna sa postupne začal zlepšovať.

So zmenou stravy sa mu zlepšovala imunita. Vyliečil sa mu ekzém. Prejavy nepokojného správania ustúpili. Zlepšoval sa i jeho psycho-motorický vývin.

Životná skúsenosť nás priviedla na CESTU POZNANIA, akým významným spôsobom ovplyvňuje STRAVA zdravie a správanie človeka.

Samoštúdium, prebdené a preplakané noci, testovanie i zvládanie vysoko záťažových situácií ma prinútilo poriadne prehodnotiť a preorganizovať náš rodinný život.

Zdieľaním svojho príbehu Vás chcem inšpirovať

k ODVAHE a VIERE, že ZÁZRAKY sa stávajú.

Pretože po každej búrke, vyjde slnko. Pretože všetko, čo nám život prináša, sa deje s určitým zámerom a v konečnom dôsledku pre NÁŠ PROSPECH. Aj keď to tak na začiatku nevypadá.

Dnes už viem, že neexistuje

SPRÁVNE alebo NESPRÁVNE rozhodnutie.

Že existuje IBA rozhodnutie, ktoré urobíš

práve TU a TERAZ.

Rozhodla som sa svoje skúsenosti zdieľať s ostatnými ľuďmi, ktorý rovnako ako ja pred rokmi, stoja v podobnej situácii. Netvrdím, že budete prechádzať všetkým ako my.

Každý človek je jedinečný. Každý človek sa rozhoduje inak a každý z Vás žije ten SVOJ príbeh.

Vezmite život svojho dieťaťa s Downovým syndrómom do vlastných rúk! 

Prečítajte si NÁŠ PRÍBEH. Inšpirujte sa mojimi skúsenosťami a nájdite si to SVOJE, čo Vám pomôže!

Zázraky sa stávajú, ak máme ODVAHU uveriť,

Jana