Prečo sme necvičili podľa Vojtu

Keď sa nám narodil syn s Downovým syndrómom, začal celý kolobeh okolo lekárov a všetkých odborníkov, ktorí nám diktovali, čo treba a netreba robiť. Všetci nám hovorili, že „Vojtovka“ je to, bez čoho náš syn nebude chodiť. Že bez nej to jednoducho nedá.

Sloboda a zodpovednosť v rozhodovaní

Mať slobodu v rozhodovaní je jedná vec, ale rozhodovať sa s plným vedomím dôsledkov, je druhá vec. Nie je to jednoduché a ani nikdy nebude. A MY sme chceli len to najlepšie pre nášho syna. Ako sme sa v tom všetkom mali vyznať? Ako sa zodpovedne rozhodnúť? Čo keď zlyháme a urobíme nesprávne rozhodnutie? Ísť s davom alebo počúvať svoj vnútorný hlas? Prežívate podobné strachy a obavy?

Mať dieťa so špeciálnymi potrebami vyžaduje ešte väčšiu dávku zodpovednosti a dôvery v život ako taký.

Pustili sme svoje strachy a obavy. Rozhodli sme sa ísť svojou cestou v dôvere, že všetko, čo sa deje, sa deje v konečnom dôsledku pre náš prospech. Zobrali sme zodpovednosť za život nášho dieťaťa do svojich rúk a rozhodovali sa srdcom. Nie podľa toho, čo od nás očakávali iní. Lebo práve MY rodičia sme tí, ktorí najlepšie vieme, čo je pre naše dieťa dobré a správne, do doby, kým sa osamostatní a prevezme zodpovednosť samé za seba.

Cvičenie podľa Vojtu

Naše dieťa predsa nemá žiadne ťažké neurologické poruchy? Narodilo sa len s jedným chromozómom navyše. To je všetko. Genetická chyba, nie choroba. Krásne hýbe rúčkami, nožičkami? Prečo ho stimulovať, akoby to bolo dieťa, ktoré leží bez pohybu na posteli už niekoľko rokov?

Doma sa manžel púšťa do cvičenia. Do miestnosti vstupuje naša najstaršia dcéra a vidí svojho bračeka plakať. Vidí svojho otca niečo robiť s jej bratom. Dieťa je vo veľmi neprirodzených polohách a plače…. Vyvolá to hádku medzi rodičmi… Zmätená staršia sestrička nevie, čo si o tom má myslieť. „Ocko, prečo Max tak úpenlivo plače? Čo to robíte s Maxom?“ pýta sa.

Bobath terapia

Nie… To nebola naša cesta. Musí byť nejaký iný spôsob, ako cvičiť s naším synom. A tak začalo hľadanie… až som našla Bobath terapiu. Tá sa mi zdala viac v súlade s potrebami môjho dieťaťa. Kontaktovala som fyzioterapeutku a dohodli sme si prvé stretnutie.

Rozhodli sme sa, že skúsime túto terapiu, hoci v tej dobe ju vôbec nepreplácala poisťovňa. Poisťovne hradili iba cvičenie podľa Vojtu. Aj tu pekne vidno, ako sa v systéme pretláčajú iba určité spôsoby liečenia a iné sa zavrhujú. Prečo rodičia detí so špeciálnymi potrebami nemajú rovnaké možnosti výberu správnej fyzioterapie pre svoje deti, ktoré ju potrebujú? Je na nás rodičoch, aby sme sa dožadovali tohto práva a tlačili na svoje okolie.

Vtedy sme si zaplatili 20 lekcií. Bol to drahý špás. A tak sme Vojtovej metóde dali ešte jednu šancu. Vybrali sme sa tento krát do Čiech a nechali si ukázať, ako cvičiť tam. Ale nepomohlo to. Vojtovka, naozaj nebola naša cesta. Týmto však nechcem zavrhnúť tento spôsob cvičenia. Určite je prospešný a má svoje výhody. Na čo poukazujem je fakt, že:

Rodičia detí s Downovým syndrómom by mali mať možnosť rozhodnúť sa a slobodne a vedome si vybrať spôsob cvičenia, ktorý bude vyhovovať im a ich dieťaťu. A štát, keď už prepláca jeden spôsob, by mal dať šancu aj iným spôsobom cvičenia a podporovať ich.

Mám kamarátku, ktorá cvičila Vojtovku so svojím synom s DS a nemala s tým žiadne problémy. Niekomu tento spôsob vyhovuje, inému nie. Každý sme iný a každému vyhovuje niečo iné. A tak Vás nabádam k tomu, aby ste sa nebáli vystúpiť z davu.

Zoberte život svojho dieťaťa do vlastných rúk a hľadajte cesty a spôsoby, ktoré sú v súlade s Vami a Vaším dieťaťom.

Nám cvičenie podľa Bobatha vyhovovalo oveľa viac, pretože sme tento spôsob cvičenia mohli zakomponovať do svojho bežného, každodenného života. Cvičila som doma so synom Maxom popri starostlivosti o dva roky staršiu dcéru Sofiu.

Najviac sa mi osvedčil jeden cvik, ktorý som robila vždy, keď som prebaľovala syna na prebaľovacom pulte. Keď sa zamyslíte nad tým, koľkokrát dieťa počas dňa prebaľujete, tak si hneď uvedomíte, že je to pomerne často. Zdvíhala som ho špeciálnym pohybom, ktorým si posilňoval svaly na chrbte a brušku. Tak ako často prebaľujete, tak často sme cvičili tento cvik. A môj syn naozaj postupne mocnel a silnel.

Navyše som to robila formou zábavy a hry. Neskôr sme pridali fit loptu a cviky na nej. To bola jazda… Bola to zábava. Keď niečo robíte so zábavou, má to väčší úspech, ako keď to ide s plačom. Navyše pri takomto spôsobe cvičenia som bola v pohode aj ja.

A keď je v pohode rodič, aj dieťa je v pohode.

Baby masáže

Tieto cvičenia som doplnila ešte aj baby masážami. Urobila som si kurz a vždy, keď som syna prebaľovala dostal minimálne masáž nožičiek a bruška. Keď sme sa kúpali, dostal masáž celého telíčka. Maxim dodnes miluje masáže a má s nimi spojené príjemné spomienky. Hoci už má 8 rokov, aj teraz si vyžiada masáž pre potešenie tela i duše.

Osobne si myslím, že je dôležité si užívať čas strávený so svojím výnimočným dieťaťom. Bobath terapia, baby masáž a prirodzená detská zvedavosť, to sú prostriedky, ktoré sa dajú ľahko aplikovať do každodenného života v domácom prostredí a užívať si pri nich život s radosťou.

Veď, keby ste vedeli, že zajtra zomriete? Ako by ste sa rozhodli? Určite by ste chceli stráviť príjemné chvíle so svojimi najbližšími… A o tom to je. Nebojte sa zobrať život svojich detí do vlastných rúk. Počúvajte svoj vnútorný hlas a ak treba vyjdite zo zabehnutých chodníčkov. Hľadajte nové cesty a spôsoby, ktoré budú v súlade s Vami.

A viete čo, nakoniec sme ani tú dvadsiatu lekciu nevybrali… Syn ju už nepotreboval. Mal dostatok podnetov z okolia, ktoré ho motivovali k pohybu. Dieťa je prirodzené zvedavé. Podporujte ho v tejto zvedavosti. Stretávajte sa s inými deťmi. Dajte mu príležitosti, aby Vaše dieťa žilo v kruhu iných detských priateľov a ono si nájde spôsoby a cesty ako to zvládnuť. Naučí sa plaziť, loziť, sedieť i stáť!

Dôverujte životu, svojmu dieťaťu a svojmu srdcu. To Vám vždy napovie, čo je pre Vás a Vaše dieťa správne.