Ako na tvrdohlavosť našich detí

Aký význam má slovo tvrdohlavosť?

Podľa slovenského slovníka môže byť človek tvrdohlavý – neústupný, nepovoľný, poddajný, zaťatý, svojhlavý…

Mám 3 deti a dve z nich „trpia“ týmto neduhom. Ak to tak chcete nazvať. Dennodenne zažívam situácie, v ktorých sa pýtam PREČO?

Prečo je niekto tvrdohlavý?

Čo ho k tomu vedie? Čo mi svojou tvrdohlavosťou naznačuje?

Keď budete najbližšie na svoje dieťa hľadieť a dávať mu „nálepku“ tvrdohlavého dieťaťa, skúste si položiť nasledovné otázky a vnímať situáciu z pohľadu svojho dieťaťa a seba:

• Čo odmieta moje dieťa prijať?
• S čím bojuje?
• Snaží sa získať Vašu pozornosť či prijatie?
• Chce sa izolovať?
• Čo nechce počuť?
• Akých návykov sa mám ja ako rodič zbaviť?
• Čím ho podvedome ja ako rodič odmietam?
• Čo potrebujem ja ako rodič pochopiť? Uvedomiť si?
• Čo mi moje dieťa touto situáciou zrkadlí? Čím ma to zraňuje?
• Som ja sama neústupčivá a tvrdohlavá? Čomu sa nedokážem prispôsobiť?
• Potrebujem niekomu odpustiť? Kto a čím ma zranil, že sa ma to tak veľmi dotýka?

Deti sú naším zrkadlom. A často zahrajú na citlivú strunku nášho vlastného zraneného vnútorného dieťaťa.

Moja najmladšia dcéra Olivia v poslednej dobe máva dni, keď trvá, tvrdošijne a neústupne na tom, že ju z postieľky musí vyzdvihnúť iba jej milovaný, obľúbený ocinko. Je mi to príjemné? Prvá reakcia je, že samozrejme, že nie. Zraňuje to vo mne moje vlastné dieťa. Ale potom sa na tú istú situáciu pozriem i iného uhla pohľadu.

Chápem prečo to robí. Ja som tiež mala svojho milovaného, obľúbeného ocinka. Každý deň som sa mu chcela zavďačiť, získať si jeho bezpodmienečnú lásku a pozornosť.

Tvrdohlavosť a neústupčivá požiadavka mojej dcéry sa mi môže zdať ako prehnaná, no keď sa na ňu pozriem z pohľadu svojho vnútorného dieťaťa, nezostáva mi nič iné, iba ju CHÁPAŤ a REŠPEKTOVAŤ.

Má PRÁVO chcieť a túžiť po bezpodmienečnej láske svojho otca. A vždy ju vyžadovať, keď ju potrebuje.

Po takomto uvedomení, ju pobozkám na líčko. Nehnevám sa na ňu, lebo viem, že to nie je o mne, ale o tom, čo ona potrebuje. V konečnom dôsledku sa teším, že vie o to, čo potrebuje aj požiadať. A ak je to možné, dovolím, aby ju z tej postieľky vyzdvihol ocinko a nie maminka, bez toho, aby ma to vnútorne zranilo.

Downov syndróm a tvrdohlavosť

U detí s Downovým syndrómom sa často hovorí o ich tvrdohlavosti. Sama som som sa dlho vysporiadávala s otázkou prečo je moje dieťa také tvrdohlavé?

Pamätám si ako som raz bola na návšteve u svojich rodičov na Orave. Vonku bolo krásne počasie a chcela som deti zobrať na malý výlet na kopec, kde som sa ako dieťa zvykla hrávať. Vždy tam rástlo veľa kvetov, z ktorým sme si robili venčeky. Všetci sme sa poobliekali a pred bytovkou môj syn Max (ten, čo má o jeden chromozóm navyše) si zmyslel, že on nikam nejde. Vtedy som situáciu absolútne nezvládla. Moje vlastné vnútorné dieťa sa urazilo. Ako si to mohol dovoliť, neposlúchnuť svoju matku. Navyše som sa ho pokúšala párkrát presvedčiť, všetko bolo márne. Nakoniec som nahnevaná, urazená požiadala moju mamku, aby s ním zostala a ja som so zvyšnými deťmi odišla na kopec. Vôbec som sa nesnažila zistiť, prečo to vlastne tak veľmi chce. Len som tvrdošijne trvala na svojom.

A potom sa mi narodila najmladšia dcéra a zistila som, že ona by sa tiež dala touto nálepkou onálepkovať. Vlastne by som sa ňou dala onálepkovať ja i môj manžel. Až o mnoho rokov neskôr som si uvedomila, o čom to všetko je.

Schopnosť rozpoznať svoje potreby a trvať na ich uspokojení

Čo keď tieto tvrdohlavé deti, len robia všetko preto, aby dosiahli to, po čom túžia? Čo môžeme urobiť, aby sme im pomohli ich potreby naplniť?

Keď sa na to pozrieme, z iného uhla pohľadu. Zrazu si uvedomíme, že nemusíme s tvrdohlavosťou bojovať.

Tvrdohlavosť = schopnosť vytrvalo napĺňať svoje potreby.

Vlastne tešte sa, že Vaše dieťa túto schopnosť má a neprišlo o ňu „domestikáciou“ – teda výchovou. Bude sa mu ľahšie vo svete získavať to, čo bude potrebovať a nestratí kontakt so samým sebou.

Ak by sme si na chvíľku dovolili pripustiť, že tvrdohlavosť môžeme vnímať ako pozitívnu vlastnosť s názvom vytrvalá schopnosť uspokojovať svoje potreby a takto sa začali pozerať na reakcie našich detí s jedným chromozómom navyše či bez neho, vytvorili by sme priestor, ktorý by nám umožnil pracovať s touto dôležitou a pozitívnou vlastnosťou.

Pri každej situácií, ktorá sa nám naskytne, sa môžeme opýtať samých seba:

• Čo moje dieťa potrebuje práve teraz?
• Prečo na danej veci trvá a lipne?
• Aká je jeho potreba, ktorá nie je naplnená?
• Čo môžem urobiť preto, aby som ju naplnila?

Chce to čas a zvyk

Ale ako náhle sa naučíme klásť túto otázku pri každej situácií, kedy sa začne podľa nás prejavovať detská „tvrdohlavosť“, môžeme si dopriať PAUZU a nereagovať podľa starých vzorcov. Skúsiť sa nad tým zamyslieť, ako inak by sme mohli zareagovať a položiť si hore uvedené otázky. Možno si ušetríme veľa konfliktov a zbytočných, vyčerpávajúcich bojov.

V momente, keď sme si ochotní pripustiť, že naše dieťa má nejakú neuspokojenú potrebu a začneme zisťovať, ktorá to vlastne je, sme o krok bližšie ku komunikácií s porozumením.

Vývinové etapy

A ak by sa náhodou stalo, že neviete prísť na potrebu, ktorú dieťa aktuálne má, skúste sa zamyslieť, či dieťa neprechádza nejakou vývinovou etapou. Ďalšia dôležitá otázka, ktorú by sme si mali položiť, predtým ako „onálepkujeme“ svoje dieťa tvrdohlavosťou je:

• Prechádza moje dieťa nejakou vývinovou etapou?
• Čo sa práve teraz potrebuje naučiť?
• Čo sa učí tým, že opakuje, robí to či ono?

Verím tomu, že keď do praxe zavediete tieto otázky pred tým, ako začnete presviedčať alebo „bojovať“ s tvrdohlavosťou Vášho dieťaťa, ušetríte si hodne nervov, bojov a starostí.

Hor sa do výchovy a nedajte sa odradiť prvým neúspechom. Mnohí z nás prešli tzv. mocenskou výchovou, v ktorej bolo platné iba jedno „poslúchať svojich rodičov“, slepo poslúchať autority, lebo oni sú tými, ktorí sú veľkí a deti boli vnímané ako malé, nekompetentné bytosti.

Ak chceme vychovávať svoje deti tak, aby boli schopné komunikovať s porozumením a rešpektom k sebe i iným ľudským bytostiam, veľká práca je práve na našich pleciach. Deti sa učia hrou a príkladom – napodobňovaním. Buďme im teda dobrým príkladom. A ak pritom občas padneme do starých návykov, ospravedlňte sa a choďte ďalej. Hlavne to nevzdávajte.